NÁŠ PRÍBEH

Sme nadšencami techniky. Sledujeme nové technologické trendy, máme výkonné “chytré” telefóny. Zvykli sme si mať ich stále na dosah ruky, kontrolovať, aj keď nezvonili ani neprišla notifikácia o novej správe či emaile. Patríme do kategórie ľudí/manažérov, ktorí musia byť neustále online. Telefón je pracovný nástroj, ktorý nám umožňuje odpovedať na emaily, konverzáciu cez Skype konverzáciu, dohadovať a plánovať si stretnutia, schvaľovať bankové platby, pripájať sa na firemný server. Takmer permanentné pripojenie nám viac-menej neprekážalo, resp. vnímali sme len pozitíva, ktoré nám technika prinášala.

S rastúcim návalom informácií, termínov, e-mailov a častou komunikáciou na sociálnych sieťach sme však začali pociťovať, že sa začíname strácať, byť menej produktívni a zorganizovaní. Tlačili sme pred sebou čoraz viac rozrobených a nedotiahnutých úloh, preskakovali z jednej na druhú, stále nás niečo vyrušovalo. Problém so závislosť od digitálnych technológií sme si najskôr začali všímať u iných. Zvykli sme si na množstvo ľudí-zombie idúcich po ulici s hlavou dole na obrazovke mobilu, tak isto aj na zastávkach, reštauráciách a vo výťahoch. U koho to však najviac prekáža, sú deti. V čakárni u detského lekára malo 9 z 10 detí sklonenú hlavu. Dôvodom však nebol strach z lekára. V rukách držali mobily, tablety a hrali sa hry.

Poslednou kvapkou bol rozhovor s jedným známym, ktorý sa s dvanásťročným synom vybral na dovolenku k moru. Počas ich pobytu pri mori sme spolu telefonovali a na otázku, ako si užívajú more, prišla nečakaná odpoveď, ktorá zarazila: „Nič moc. Syna neviem dostať od počítača. More ho vôbec nezaujíma, ešte sa ani nebol okúpať. Fičí na počítačových hrách, sociálnych sieťach a YouTube,“ vysvetlil so smutným tónom v hlase. Vtedy si človek uvedomí, že to je problém. A postupne bude čoraz väčší. Generácia ľudí narodených v minulom tisícročí si určite spomenie na detstvo, v ktorom deti v podobnom veku trávili hodiny vonku s loptou, na bicykli, alebo s hokejkou v ruke až do tmy a domov šli až po asi piatom volaní mamy. Dnes majú mnohí rodičia opačný problém – ako dostať dieťa von, na vzduch, preč od obrazovky. Mladá generácia dáva prednosť obrazovkám všetkého druhu a v podstate žije viac vo virtuálnom svete ako v tom skutočnom.

Začali sme hľadať riešenie a našli sme ho. Je ním koncept digitálneho detoxu alebo takzvanej digitálnej diéty. Vo svete (V. Británia, Nemecko, USA, J. Kórea atď.) funguje už niekoľko rokov a je čoraz vyhľadávanejší. Nejde v ňom o úplné vzdanie sa či boj proti digitálnym technológiám. Úplný pôst vo forme „odpojiť sa od technológií a odísť žiť do lesa“ by pre dnešného človeka znamenal výrazný hendikep, ktorý by ho postavil mimo civilizácie. Treba sa skôr snažiť nájsť zdravú rovnováhu medzi virtuálnym a skutočným svetom. Tá spočíva v nastavení hraníc, priorít a návykov pri používaní digitálnych technológií. Problém totiž nie je v samotných technológiách, ale v ich používateľoch, resp. spôsobe, ako zariadenia používajú. Už Albert Einstein povedal: „Prečo nám skvelá technika, ktorá šetrí prácu a uľahčuje život priniesla doteraz tak málo šťastia? Odpoveď je jednoduchá: pretože sme sa ju nenaučili rozumne používať.“

Digitálny detox je nielen nový výraz v slovníku, ale aj návod, ako sa nenechať ovládnuť digitálnymi technológiami a, naopak, dostať ich pod kontrolu. Je nástrojom, ako byť v živote viac šťastný, slobodný, ale aj produktívny, bystrý a kreatívny.